„Priateľka mi porozprávala svoj príbeh zo života, mňa zaujal, možno zaujme i Vás“.
Je to už takmer 50 rokov, ale stále mi to nejde z hlavy. Mala som 3 súrodencov, starších bratov a sestričku mladšiu o 6 rokov. Nemala som ani 14 rokov, keď nám zomrel náš otec. Mama sa snažila ako mohla, ale veľmi ju to ničilo. Pobrala sa za manželom a nás deti dostal „štát“. Všeličo sme preskákali, ale darilo sa nám.
Skončila som tretí ročník na strednej škole a tešila som sa prázdniny. Najstarší brat bol po vojne a už si zarábal, mladší ho na vojne vystriedal. Bývali sme na dedine, najradšej sme sa hrávali pri „našej“ rieke. Keď bola voda „v norme“, tak sme sa v nej kúpali a vyvádzali. No teraz bola rieka rozvodnená, mútna a hučala. Cez rieku bol most, cez ktorý sme prebehovali a hojdali sme sa. Most bol upevnený na lanách, a zospodu ho podopierali železné prúty, v pravidelných asi 3 metrových vzdialenostiach. Pod mostom vytvárala voda splav, ktorý sme tiež dôverne poznali, skrývali sme sa pod ním, vykrikovali po sebe. No teraz do rieky pod splavom nešiel nikto, voda strašne hučala, penila, ale najviac sa nám nepáčila krútňava, ktorá aj vhodené drevené poleno krútila až dovtedy, pokiaľ voda neopadla. No vtedy sme si my už skoro“dospeláci“ vymysleli novú zábavku.
Ja a jeden tiež „dospelák“ sme vliezli pod most, držali sme sa za ruky a ponad splav sme rúčkovali od jedného železného prútu k druhému. To bola to zábava a nič sme nedali na rady ostatných, čo sa prizerali a upozorňovali nás na nebezpečenstvo pádu pod splav do krútňavy. Smiali sme sa, ale odrazu ma smiech prešiel, ako keby uťal. Železný prút, ktorého som sa držala, sa odrazu uvoľnil a ja som cítila, že sa nakláňa dole. Už som nedočiahla na podávanú ruku a padala som dole do krútňavy. Nestihla som ani vykríknuť, len mi prebehlo mysľou, že už ani svoje vysvedčenie neuvidím. Krútňava ma vyhadzovala, sťahovala pod vodu, ale ja som sa vždy stihla nadýchnuť pred ďalším ponorením. Spomenula som si na drevené poleno, ktoré sme chodili pozerať, ako vo vode vyskakuje a krúti sa. Vtedy som sa rozhodla, keď som bola na dne, skrčila som sa a prudko som vyskočila čo najvyššie, ale smerom ku splavu. Vyšlo to, krútňava ma zaniesla pod splav. Vedela som, že pod splavom sa dá stáť aj dýchať. Tak teraz som tam stála udýchaná, ubitá a vystrašená a pozerala som, čo sa pri rieke robí. Odrazu tam bolo veľa ľudí, aj vojakov doviedli /brigádovali neďaleko na píle/. Doniesli si laná, jedného naň uviazali a spúšťali ho z mosta do krútňavy a ten sa potápal a hľadal. Ja som ich videla, ale mňa pod splavom nevidel nikto. Darmo som im kývala, volala. Po viacerých pokusoch to vzdali a pomaly poodchádzali.
Zostala som sama. Rozmýšľala som, čo urobiť. Plávať som vedela dobre, ved‘ som pri rieke vyrástla. Očami som premerala kamenný val, ktorý bol cez celú rieku, za ním sa vytvárala krútňava. Rozhodla som sa odraziť tak silno, aby som preletela ponad val, ktorý bol skrytý pod vodou. Musím skočiť tak vysoko a daleko, aby som si oň nerozbila hlavu. Podarilo sa, odrazu ma unášal silný prúd, ja som pocítila úľavu. Snažila som sa plávať proti prúdu, smerom ku brehu. Úplne vyčerpaná som sa snažila vyliezť na breh, ale už mi niekto pomáhal. Bol to ten „dospelák“, čo vymyslel tú našu zábavu. Večer prišiel brat domov a prikázal mne a sestre zbaliť sa. Ráno nás zaviezol k rodine na prázdniny. Povedal: „nevrátite sa domov dovtedy, pokiaľ rieka neopadne“, povedali mu, že sa tam utopilo dievča, ale nikto mu nepovedal, že to mala byť jeho sestra. O týždeň nás prišiel pozrieť, tak som bratovi povedala pravdu. Vtedy si buchol po hlave a povedal, už viem prečo sa ľudia na mňa celý týždeň pozerali ako na blázna. Ked som o tebe hovoril, boli ticho len na mňa s údivom pozerali a iste si mysleli, že mi preskočilo, alebo si od žiaľu nechcem pripustiť, že si sa utopila.
Pod tým mostom zahynulo niekoľko ľudí, most pre verejnosť uzavreli a bol označený „most smrti“.
Mala som šťastie, alebo ma ochraňovali strážni anjeli ?