rozum22

Mal som jedinného brata, mladšieho odo mňa o 4 roky.  Mal som ho veľmi rád. Mal som …, ale už ho nie je, odišiel naveky. Musel odísť? Nikto nevie.

Ochorel pred ôsmimi rokmi, odvtedy bol doma stále sám. Deti sa rozbehli po svete a manželka ešte pracovala, aj keď už bola dôchodkyňa. Odišla ráno a vracala sa neskoro večer, neskôr, ako bolo treba. Bratovi sa ťažko dýchalo, cítil sa slabý. Prestal vychádzať sám z domu. Na príchod svojej žienky čakal vždy doma sám. Len  myšlienky ho trápili …

Prečo ešte nejde, či povinností má tak veľa? Veď v zmluve nemá presčasy a ani ju za ne nikto neplatí.

Nestačilo, že problémy mal s dýchaním, ešte ho začalo trápiť aj slepé črevo. Bolesť bola čoraz silnejšia. Operácia nedopadla moc dobre, okolie rany v nemocnici zahnisalo. Pýtal sa z nemocnice domov, možno mu jeho žienka skôr pomôže. Nemocnica súhlasila a prepustili ho do domáceho ošetrenia. Bolo treba zahnisanú ranu pravidelne čistiť, dezinfikovať a vymývať. Manželka to stihla ráno,  aj cez obed dobehla. Najhoršie sa cítil od obeda do neskorého večera ….

Zavolal mi a prosil, prídi ku mne, pomôžeš mi a bude mi veselšie. Bolo mi ho ľúto, keď ho život takhle moril. Rozhodol som sa. Zobral som si dovolenku, najskôr týždeň, potom aj dva a prišiel som ho povzbudiť. Nečistil som mu jeho ranu, ani nepreväzoval, nemal som na to dosť „síl“. Jeho žena, moja švagrina, starala sa o neho vzorne, aj domov začala načas prichádzať.Brat bol šťastný, aj keď bolesti si užil hojne. Mal pri sebe brata, ktorý ho na krajšie myšlienky privádzal a manželka tiež pri ňom bola, častejšie, než predtým. Rana sa zmenšovala, no ešte si dosť vytrpel. Snažil sa a začal z pohovky vstávať a presúvať sa po byte. Cítil sa lepšie. Moja dovolenka sa skončila a pobral som sa domov, veď moja rodina ma potrebuje tiež. No netrvalo dlho a brat ma volal nazad. Smutno mu bolo, žena z práce zas neskoro chodila a jeho „chuť do života“ sa zasa zhoršila. Zasa som sadol na vlak a ku nim docestoval, prečo by som mu nepomohol, keď mu to jeho život zlepší? Okrem toho, že som s ním trávil všetky voľné chvilky, začal  som v jeho byte vybavovať aj „chlapské veci“. Všetky dvierka som opravil, na nákupy som chodil, zabával som ho, ako som len mohol. No dovolenka sa mi opäť skončila.

Opäť som docestoval, keď mu vymieňali okna v celom byte. Švagrina bola z toho natešená, správala sa ku nám milo a domov z roboty sa zasa náhlila. Upratal som v byte všetko čo som vedel, brat mi zasa  pri všetkom radil a o pohovku už nestál. Po byte sa zasa prechádzal. Moja rodina toho už mala dosť, chýbal som im, to ja viem. No myslel som si, že keď už je vcelku zdravý, poradia si už aj sami. No obával som sa lúčenia, nechať brata „samého“ som sa už bál.

Švagrina ma presviedčala, aký som ja správny chlap, že by aj moja rodina mala o mňa viacej stáť. Dobre sa to počúvalo, hladkalo mi dušičku. Uvedomil som si potom, že ta stvora nešťastná zabudla už, že má muža, chorého, ale ešte vždy bol živý. Srdce jej tak zatvrdlo, že nerozoznáva, kto je jej muž a kto švagor? Toto zistenie ma nahnevalo, zistil som, že pred sebou mám podvodníčku, „zmiju“, ktorá len pre seba dobre chce, ale muža, mňa a moju rodinu nerešpektuje.

Prestal som ja za bratom chodiť, veď sú doma dvaja, musia si poradiť.

No ako som sa len mýlil, brat už nemal prečo žiť, opäť býval do večera sám a nemal ho kto „pohľadiť“. Netrvalo dlho a odišiel a už sa nikdy nevráti …

Kde nie je láska, nedá sa ani žiť a o švagrinej nechcem ani počuť, je zlá a zvrátená, prosto zmija.